Betrayer – Recenzia

26 marca, 2014 Michal Pavlík

Betrayer na prvý pohľad zaujme hlavne svojim kontrastným vizuálnym spracovaním. Nezabudli veteráni F.E.A.R.u pri svojej novej pýche aj na ostatné stránky hry? Odpoveď nájdete v nasledujúcich riadkoch.

Keď bola hra začiatkom roku 2013 ohlásená štúdiom Blackpowder Games, tak väčšina fanúšikov F.E.A.R.u zbystrela a Betrayer si len z dvojfarebných temných screenshotov získal mnohých fanúšikov. Monochromatické prevedenie hry je ako päsť na oko a ak sa do toho zamieša červená, tak tu máme hotový Schindlerov zoznam. Betrayer bol o niekoľko mesiacov na zozname hier so skorým prístupom a tento pondelok titul oficiálne vyšiel.

Hra sa odohráva v Amerike v časti Virgínia, kde sa v druhej polovici 16. storočia snažia Angličania založiť novú kolóniu, v Indiánmi obývanej oblasti Roanoke. Stačí, ak o tejto kolónii napíšem, že všetkých 123 angličanov záhadne zmizlo, bez stopy.  Betrayer má teda veľmi zaujímavú historickú predlohu, bohužiaľ ju ale vôbec nevyužíva a len do nej pridáva akési nadprirodzené pozadie.

A teraz už k hraniu. Prebudil som sa na pláži, pri rozbitom člne, netušiac kde som a čo sa stalo. Doľahla na mňa ťaživá atmosféra z okolitých čiernobielych lesov a sem tam som zazrel kútikom oka postavu v červenom. Po ceste som nachádzal odkazy od nejakého obchodníka, tie ma mali uviesť do hry, čo sa im celkom podarilo. Dokonca mi takto zanechal aj luk a niekoľko šípov. Po vstupe do drevenej pevnosti, kde nebolo ani živej duše, som zostal počúvať, ako ma hra naučila, pretože som nevedel čo ďalej. A práve zvuky mi pomohli v postupe.

 

Je to skvelý nápad, orientovať sa v hre pomocou zvukov, ale vôbec nie je zaujímavé, stále dookola stláčať klávesu X. Ako som nachádzal rôzne stopy, začínal som mať predstavu, čo sa asi v tej malej pevnosti stalo a celkom sa mi začali páčiť úlohy, pretože boli dosť deprimujúce a to perfektne ladilo s tým, ako Betrayer vyzerá. Sánka mi padla pri misii, v ktorej som mohol vstúpiť do sveta mŕtvych a zisťovať od nich rôzne informácie. Tento svet bol zahltený hustou hmlou a vysoký kontrast vystriedala temná, sivá farba.

Betrayer mi ako celok neprišiel až tak strašidelný. V hre nenájdete žiadne scarejumpy alebo podobné prvky, no tá melancholická atmosféra v kombinácii s krvavými príbehmi majú veľký dopad. Udalosti v oblasti Roanoke poskytujú dostatočný priestor pri tvorbe príbehu. Vývojári to ale poriadne nevyužili a ani vstupovanie do sveta mŕtvych a podobné osvieženia nezakryjú fakt, že všetky úlohy sú na jedno čiernobiele kopyto. Kašlať teda na úlohy, urobíme aspoň zaujímavé miesta pre hráča, aby mal čo objavovať. Prd! Všetky miesta vyzerajú rovnako, stromy, niekoľko budov a sem tam oplotenie. To jazero som si odfotil, aby som si spomenul aspoň na nejakú zmenu v prostredí. Je až zarážajúce, že v hre nie sú žiadne jaskyne alebo iné interiéry, v ktorých by sa dalo hrať. Určite by to pomohlo atmosfére hry a šlo by o výrazné oživenie prostredia.

  

RPG prvky v tejto hre sú na smiech. Áno, je tam inventár, v ňom si môžete vybrať zbrane a nájdené talizmany, ktoré v minimálnej miere ovplyvňujú štýl hrania, napríklad +5% na rýchlosť behu alebo +10% na život. Čo z takého talizmanu, keď ma nepriateľ zabije na dve rany z pištole alebo luku? Presne tak, nič. Autori hry si zrejme mysleli, že ak bude hra ťažká ako Dark Souls, tak to bude správne. Na rozdiel od Dark Souls je náročnosť v Betrayerovi neodmeňovaná a pri malom počte druhov nepriateľov je časom otravná. V čiernobielom svete som bojoval proti diablom posadnutým Španielom. Tí vydávali zaujímavé zvuky, niektorí ako vlky, iní zase ako medvede. Vo svete mŕtvych narazíte na kostlivcov a rôzne prízraky. Tí hrozivo vrieskajú a zo začiatku som z tých zvukov mával husiu kožu.

Stávalo sa to hlavne v tedy, keď som sa snažil postupovať potichu s lukom alebo s kušou v rukách. To som si ešte naivne myslel, že Betrayer sa dá hrať aj ako stealth hra. Mýliť sa je ľudské a asi po hodine hrania som používal iba pušky a pištole. Moja nevydarená snaha zabíjať nepriateľov potichu, bola sprevádzaná rôznymi nadávkami, ale keď som pušku nabíjal po každom výstrele približne päť sekúnd a pri tom som utekal pred bandou pekelných Španielov a ešte sa pritom uhýbal ich šípom a guľkám, tak až vtedy sa začal koncert nadávania.

  

Ako som spomenul, tak úlohy boli z počiatku veľmi zaujímavé. Vraždy, náhle zmiznutia alebo podivné udalosti v lesoch. Prvú hodinu som si lámal hlavu ťažkou angličtinou, všetko čítal, každú stopu, každý dialóg, hocijaký útržok papiera až prišla chvíľa, keď som si uvedomil, že je to stále to isté dookola. Mŕtvi, s ktorými som sa rozprával boli podivne zábudliví, ale stačilo im priniesť nejakú drobnosť, sponu do vlasov alebo píšťalku a už si zrazu spomenuli aj na najmenšie detaily a tak bol celý prípad vyriešený. Takto sa hlavný príbeh hry aj s vedľajšími úlohami premenil na nelogické pobehovanie po mape najskôr v skutočnom svete a potom v druhom. Samozrejme nechýbalo neustále stláčanie klávesy X, čo mi nenormálne liezlo na nervy a aby toho nebolo málo, musel som ešte absolvovať všetky tie stereotypné súboje typu “Vystrel, utekaj, nabi zbraň, utekaj, vystrel, atď.”

Hlavná postava “Panna v červenom” mala ako taký charakter, ale nebola to žiadna sláva. Na to, že to bola jediná živá postava v hre, mohla byť aspoň narozprávaná. Dialógy s ňou stáli za prd a nech som vyberal akékoľvek odpovede, stále ma to na konci posunulo k tomu istému výsledku. Ach, také mrhanie potenciálom.

 

Po technickej stránke je na tom hra celkom dobre. Určite nie každému sadne monochromatické prevedie, ale Betrayera nemusíte hrať iba v čiernobielej podobe. V nastaveniach si môžete “priliať” farbu a hra potom vyzerá ako škaredšia verzia Farcry 3. Osobne si myslím, že farba hre len ubližuje a uberá jej na zaujímavosti. Keby ju má v iných smeroch, tak nech sa páči. Hra beží na engine Unreal a šla mi celkom plynule, až na niekoľko malých framedropov. Najkrajšou animáciu v hre je jednoznačne zobrazenie silného vetra. Ohýbanie konárov stromov a vlnenie trávy ma niekedy prinútilo sa len tak pozerať a počúvať. Mimochodom, pri tejto veternej chvíli som bol akoby neviditeľný a bola to jediná doba vhodná na nepozorovaný útok.

V Betrayerovi multiplayer ani kooperatívna hra nie je. Boh vie akoby to dopadlo, keby sa musia venovať ešte aj týmto herným módom. Prejdenie celej hry mi zabralo približne 7 hodín, s tým že som sa po čase vykašlal na plnenie vedľajších úloh, pretože ma jednoducho nebavili. Odmeny boli smiešne, väčšinou peniaze a sem tam nejaká zbraň. V obchode, teda ak sa dá nazvať stojan na zbrane s drevenou truhlou obchodom, som si vždy kúpil lepšiu zbraň. Smutné je, že puška za 100 zlatých vyzerá rovnako ako puška za 750, až na to vyššie poškodenie, ktoré spôsobuje.

Betrayer trpí absenciou kreativity na každom kroku a nevie, akým smerom sa chce uberať. Mala to byť hororová, tunelová FPS hra ako F.E.A.R? Alebo RPG s otvoreným, desivým svetom a náročnými súbojmi? Betrayer bohužiaľ uviazol niekde v strede a preto neuspokojí ani jedného hráča s triezvym úsudkom na 100%. Prvá hodina hry je výborná, no celé to pochmúrne čaro sa stratí rýchlo ako život v súboji proti skupine šialených Španielom.

Betrayer je dostupný na Steame.
Betrayer
  • 5/10
    Príbeh - 5/10
  • 8/10
    Vizuál - 8/10
  • 6/10
    Hrateľnosť - 6/10
  • 5/10
    Cena/Hodnota - 5/10
6/10

Summary

Betrayer je učebnicový príklad víťazstva formy nad obsahom. Zo začiatku vám ťahá medový fúzy popod nos, no v jeden moment vás zabije s dýkou od chrbta ako zradca.

Sending
User Review
3 (2 votes)

Recenzovaná verzia: PC

Páči sa ti článok? Podpor nás na Patreone. Ďakujeme.

Michal Pavlík