Lost Planet 2 – Recenzia

16 októbra, 2010 Lukáš Kanik

Naša ďalšia recenzia vám priblíži stratenú planétu po tom, ako zhodí zo seba pokrývku snehu. Vynoria sa ečte väčšie monštrá a zažijete ešte väčšiu akciu. Samozrejme aj v co-op. 

Nedá sa povedať, že by CAPCOM robili zlé hry. Ich hry sú len tak trochu iné. Sú to Japonci, čo narobíme. Niekto si povie, že ich herný priemysel je ďaleko pred tým európskym, naopak môžeme povedať, že robia školácke chyby v detailoch. Príkladom hravého mixu arašidov a hrozienok…počkať, to je čokoláda. Príkladom hravého mixu akcie, kooperácie a designu celého gameplayu je Lost Planet 2, akési pokračovanie úspešnej TPS akcie z roku 2007. Tá si určite získala srdcia mnohých nadšencov, a dôvod netešiť sa na dvojku proste nebol.

Tento krát planéta zhodila rúško snehu (do snehu sa samozrejme ešte dostanete) a ľadu a začali vykúkať snežienky a iná háveď. Planéta odkryla hlboké dažďové lesy, púštne pláne a vybudované boli rôzne mestečká, väčšinou pozbíjané z kontajnerov a plechov. O architektúru tu nejde, pretože tie obývajú len piráti. Žoldnieri, ktorí si strážia svoje teritórium a zbrane, a práve oni budú najčastejším konfliktom s druhou stranou – rôznymi frakciami, za ktoré budete mať možnosť hrať.

 

Na svojich misiách zažijú nemalé množstvo prekvapení, prvým z nich bude nový vzhľad planéty. Za desať rokov od prvého dielu si planétu ľudstvo podmanilo natoľko, že známky prítomnosti je vidieť na každom rohu. Vybudované koľajnice, prístavy a ťažiská blahodarnej termálnej energie T-ENG budú rozosiate na každom významnejšom mieste. Boj o energiu prinúti ľudskej rase postaviť sa proti sebe.

Hovorím o rase, pretože planéta je obývaná aj domorodou rasou, potvorami Akridskej príslušnosti, a okrem malých lietajúcich vychrtlých dotieravcov budete mať možnosť podať si ruku s tým najväčším, čo ste v hrách videli, sú to akridi kategórie G. Hneď po God Of War. Niekoľkonohové poriadne hovado, monštruózny púštny chrobák alebo pavúk príjemne obohacujú stereotyp pri strieľaní nepriateľských vojakov a predieraní sa lokáciami. Takéto súboje v spojení s obrovskými zbraňami majú niečo do seba.

Áno, strieľanie mi príde stereotypné, zmenu prinášajú až menšie úlohy, ktoré sú ale taktiež o tom istom. Pri niekoľkých vysielačoch podrvíte klávesu, prípadne tlačidlo gamepadu, popritom upratujete oblasť a potom len hurá do bezpečnej zóny, v ktorej počkáte na načítanie druhého levelu. Tieto úlohy sa zväčša nemenia, iný dojem poskytnú len kulisy, v ktorých vám buď natečie do topánok trocha blata, do očí vám naveje piesok alebo budete mať traumu z rýchlo pohybujúcich sa vlakov. Aj keď sú pestré, väčšinou je interakcia s objektmi minimálna. Vždy sa je ale kde schovať, pre prípad, že by po vás išla tridsať metrová noha Akrida. Tých nôh býva šesť až osem.

 

Design levelov určite netrpí dokonalou kreativitou autorov, dokonca je nezmyselne situovaný, a nevyhnete sa ani do neba volajúcim bugom. Z mŕtveho nepriateľa na svahu vypadne T-ENG, no na svah sa nedá dostať. Bráni vám totiž neviditeľná stena. Väčšinou sa energia spája do väčších zhlukov, teda nemusíte behať po každý kúsok ako Super Mario po mince. Túto „stenu“ ale nenájdete na žiadnom z vysokých bral, pri vode, alebo na púšti, ak spadnete, buď pád prežijete aj z najväčšej výšky, alebo proste umriete. Nečaká vás ani load last checkpoint a opakovanie celého levelu na zaplakanie, ale jednoduchý respawn pri veži, ktorú ste predtým aktivovali. Tá vám navyše poslúži ako radar.

Dôvod respawnu je jednoduchý – hra je čisto kooperatívna. Hneď si položíte otázku, či je hra singleplayerová, áno je. No sú aj lepšie varianty, napríklad Left 4 Dead. Tu to možno chlapíci z CAPCOMu mysleli dobre, ale nechápem, prečo sa zamerali len na kooperatívnu hru. Pri voľbe kampane ste v prostredí, ktoré poukazuje čisto na multiplayer, a teda vytvárate lobby, do ktorého sa majú zapojiť iný hráči. Ak sa nikto nepripojí, neostáva vám nič iné, len akceptovať tupú AI. Ďalších troch hráčov z týmu teda bude ovládať počítač.

Tu sa prejavuje kooperatívna chorobnosť autorov a zabudli dať šmrnc tým druhým. Treba ich pochváliť za šikovné vyčistenie oblasti, no keď misia vyžaduje kooperatívnu spoluprácu pri ničení gigantov, alebo pri spúšťaní mechanizmu, zrazu to zvládajú len ťažko. Neviem, či to bude nastavenou obtiažnosťou, ale na medium som misiu, v ktorej obrovským delom musíte rozstrieľať gigantického púštneho Akrida, opakoval niekoľko krát. V nej totiž sedíte priamo za delom, ktoré ale musí niekto nabíjať, ktoré musí niekto opravovať a náboje musia byť napumpované energiou. Bez toho, aby som si aspoň polovicu zo zmienených vecí neurobil sám, by som sa na hranie asi vykašlal.

 

Spomínal som, že singleplayer je vlastne stále len co-op. Vidíte to na každom kroku, hlavne pri loadingoch ďalších úrovní danej misie. Po prejdení za červené bezpečné pole majú ostatní spoluhráči ešte nejaké tie sekundy na dobehnutie do cieľa, no vždy sú desiatky metrov pozadu. Potom nasleduje sumárna tabuľka vašich výkonov, podľa nazbieraných bodov vás hra oznámkuje, a stále sa odpočítava čas, za ktorý sa spustí ďalšie kolo. Pocit z lobby pripojenia z vás už nevyženie nič.

Na druhej strane je stavba kooperatívnej hry ako stvorená pre hráčov, ktorí sa rozhodnú prejsť úskalia hry s partiou. Jednoduché pripojenie do lobby strieda výber misie, úrovne a obtiažnosti. Aj tu okrem iných si môžete obzrieť, ako vyzerá kustomizácia v Lost Planet 2. Ak teda ideme hrať sieťovú hru, naše charaktery ba sa mali aj odlišovať.

Obrazovku kustomizácie nájdete v hlavnom menu (nie na úvodnej obrazovke), a tu sa môžete naozaj pohrať. Okrem voľby rôznych masiek, oblečenia a úschovy energie na chrbte, si zvolíte aj farbu jednotlivých kusov. Nezabudnite na zaujímavé nastavenia postavy, čo sa týka emotikonov alebo zbraní.

V hre vám vzhľad príliš nepomôže, tam pomáha len vaše umiestnenie na bojisku a riadny káder v ruke. Zatiaľ čo normálny samopal, sniperka, pištole alebo raketomet pôsobia prirodzene, neplatí to pre zbrane VS robotov, ktoré v ruke môžete držať tiež. Často sú väčšie ako hráč, ale spokojne môžete s nimi behať, skákať, a s pomocou kotvy sa vytiahnuť na vyššie položené miesta (postava tiež môže uskakovať a šprintovať). Zbrane nespadnú, ale môžete niesť len dva kúsky. Nechýbajú ani obyčajné, pulzné alebo diskové granáty. Na otvorenie skrinky so zbraňami budete musieť obetovať niekoľko stoviek bodov energie. Príliš často k nim nezavítate, a keby v hre neboli, určite za nimi smútiť nebudete.

 

V kritických situáciách (rozumej žalostne málo HP) budete nazbieranú energiu môcť použiť na rýchle ozdravenie, pomocou harmonizéru. Tú môžete napríklad poslať aj tímovým kolegom. osobnosť pri kooperatívnom hraní sa predsa nezaprie. Ochranou pred poškodením je špeciálny oblek, ktorý toho vydrží o niečo viac, ako samotný vojak. Nakoniec tu máme VS mechov, do ktorých nasadnutie vás určite ochráni. Ich guľomety, obrovské brokovnice alebo raketomety sa budú zdať ako totálna výhra, no oceníte najmä ich výdrž a možnosť vzniesť sa do vzduchu. Aj keď len na pár sekúnd. Svojich parťákov v tomto prípade čakať nemusíte, väčšinou sa chytia robota a vezú sa s vami.

Vyšetrovať, či je chyba vo mne, v železe alebo v hre v prípade sekaného pohybu myši nechcem, ale naozaj mi to vadilo. Dokonca, a čo je drzosť, je v singleplayeri autoaim, trafil by aj slepý. Hra teda pôsobí ako čistý port z konzol. Má viacero negatív, chýb, ktoré moderná hra nemá v žiadnom prípade mať. Spomeniem si na chôdzu po schodoch, keď na schodoch zastavíte, vaša postava začne kĺzať dole. Bugy v podobe zaseknutých mŕtvol a kolízií objektov ani nejdem spomínať, nájdete ich v hre habadej. Aby som len nekritizoval, treba pochváliť aj niektoré detaily. tlaková vlna, ktorá po výbuchu rozvlní stromy, alebo naskriptované situácie, kedy si nepriatelia napríklad pritiahnu kryt, pôsobia veľmi živo. Tiež si pomyslíte, že Lost Planet je jeden veľký koridor, ale občas narazíte na dve rôzne cesty. Ako príklad uvediem prechod po uličke s niekoľkými vojakmi, alebo prechod kanálom s veľkým Akridom.

 

Graficky hra nijako nevyniká, ba dokonca aj tu niekedy zostáva stáť rozum. Je pekná, preplnená rôznymi efektmi, plná atmosferického nasvietenia a nezdravo pôsobiacich textúr, ktoré sa k tak nehostinnej planéte hodia, ale autori zase všetko nedomysleli. Textúra použitá v dažďovom pralese na kovovej konštrukcii, po ktorej steká voda je použitá drzo aj na vlaku, pohybujúcom sa v púšti a 40 stupňovej horúčave. Tú stekajúcu tmavú textúru ste už určite videli, teda si viete predstaviť, ako to pôsobí odpudivo. Ešte že na obrazovke vládne taký chaos, že si to nebudete mať čas všimnúť. Na môj vkus je hra chaotická až príliž.

Teraz sa vrátim k hlavnej zložke hry, a tou je kooperačný mód. Na multiplayerovej obrazovke musete mať na výber z niekoľkých herných módov, ako takmer klasická obdoba deathmatchu, alebo novší – únos akridského vajca. Tieto módy si môžete zahrať na desiatke máp, snežnej, interiérovej, púštnej alebo na pobavenie divákov – v Aréne. AJ toto multiplayerové šialenstvo má svoje čaro, a určite tam strávite hodiny.

Celkovo hra nesplnila očakávania, ktoré stanovil predchodca. Ani Lost Planet 1 nesiahol po vysokom hodnotení, a tiež ani dvojka nie je žiadny odpad. Čakali sme proste viac. Súboje sú plné akcie, ale chybovosť a nedotiahnutosť hry mi vyššie hodnotenie nedovolí dať.

Recenzovaná verzia: PC

[review pros=“Rôzne miesta planéty, gigantickí bossovia, akcia a plnenie úloh, zbrane a mechovia, kooperácia, grafický štýl“ cons=“aj kampaň je v štýle multiplayerovej Co-op, slabá AI, slabé ovládanie“ score=75 verdict=““]

Páči sa ti článok? Podpor nás na Patreone. Ďakujeme.

Súvisiace články