Death Stranding 2: On The Beach - Recenzia

Pre niekoho len simulátor doručovania, pre iných omnoho viac. Takto rozpačito sme pred šiestimi rokmi prijali Death Stranding. Lano namiesto zbraní, nový význam smrti a spájanie ľudí ako hlavná pointa hry. To bola Kojimova mantra, ktorou nás lákal na svoje dielo. Sľuboval nám niečo nové, neopozerané, sľuboval nám nový pohľad na HRU ako takú.

Death Stranding skutočne priniesol hráčom dosiaľ nevídanú autenticitu. Aj ja som však vo svojej recenzii napísala: "hra nie je pre každého." Skôr než začnem hodnotiť, rovno Vám prezradím, že Death Stranding 2: On the Beach si (našťastie) tvrdohlavo zachováva svoju jedinečnosť a nesnaží sa za každú cenu ulahodiť mainstreamu. Po desiatkach zodratých topánok, rozbitých vozidiel, doručených zásielok a nepreskočiteľných cutscén pri BT, dnes hráči presne vedia čo od hry očakávať. Teda až na príbeh. Na príbeh z pera Hidea sa pripraviť nedá. 

Death Stranding 2 priniesol jedny z najsilnejších príbehových momentov aké som zažila

Ani silné slovo "bizár" by nedokázal dostatočne zastrešiť Kojimovu víziu ľudského vymierania. On the Beach sa našťastie nemusí zdržiavať vysvetľovaním javov ako je timefall, BT či death stranding. Všetci už vieme do čoho ideme. Ľudia žijú v izolácii, svet mŕtvych presakuje do sveta živých a z neba padá dážď, ktorý urýchli čas a zničí všetko na čo dopadne. V centre diania stojíme my - sympatický kuriér Sam, na ktorého pleciach okrem nebotyčného nákladu balíkov stojí (opäť) osud celého kontinentu. Tento raz spájame a pripájame do chirálnej siete Austráliu.

Ak sa niekto z vás obával, že by príbehové pokračovanie mohlo priniesť sklamanie, rovno túto možnosť zmetiem zo stola. Príbeh Death Stranding 2 je navrstvený do niekoľkých dejových liniek. Cinematicky uspokojivé finále hráča nemilosrdne vtiahne do víru silných emócií, hnevu, radosti a smútku. Odkiaľ vlastne pochádza dieťa, ktoré nám robí spoločnosť od prvej hry? Kto financuje našich zamestnávateľov, spoločnosť DRAWBRIDGE? Prečo sa vrátil hlavný záporák Higgs? A kde sa vzala tajomná postava Tomorrow( Elle Fanning)?

Na tieto otázky nám hra odpovedá len veľmi pomaly a opatrne. Buduje napätie a momentum pre grande finále. Posledný akt hry je to najbláznivejšie...a možno aj najlepšie čo mi kedy hry ponúkli. Normanovi Reedusovi, Lée Seydux (Fragile) a Nicolasovi Winding Refnovi (Heartman) priviedol Hideo ďaľšie posily z Hollywoodu. Azda najzvučnejšie znie meno Elle Fanning. Scenárista George Miller sa zhostil postavy sympatického kapitána Tarmana a Japonská herečka Shioli Kutsuna hviezdi v úlohe tehotnej Rainy. S takouto silnou zostavou sa Sam plaví po novom kontinente na lodi DHV Magellan.

Pre každý prípad si pred hraním precvičte hlasivky

Prestrihové cutscény konkurujúce hollywoodskym veľkofilmom sú už pre Sony produkciu štandardom. Musím sa ale priznať, že Kojimove experimentovanie s muzikálnosťou ma trochu zaskočilo. Áno, pripravte sa na spev...veľa spevu. Z počiatku mi pri spievaných sekvenciách nebolo úplne najkomfortnejšie. Veď napokon, muzikál je v hernom priemysle zatiaľ neotestovaný koncept. Ak by mi ale teraz niekto oznámil, že Kojima chystá čisto muzikálovú hru, bola by som za všektými desiatimi. Najmä ak by si na pomoc opäť povolal Troya Bakera.

Mimochodom, tento dabingový herec s prehľadom zatienil všetky veľké hollywoodske mená. Dokonca si dovolím tvrdiť, že sme svedkami zrodu jedného z najlepších herných zloduchov. Nemám rada recyklovanie záporákov. Higgs sa ale vracia v novom šate, s novým motívom, posilami, GITAROU! a ešte podlejší a zákernejší ako pred šiestimi rokmi. Žiaden zle pochopený antagonista, iba čisté zlo, pri ktorom vám od nenávisti stuhne krv v žilách. Hideo Kojima vždy vedel vytiahnuť z hráča emócie. Dnes mu v tom výrazne pomáhajú next gen mo-cap technológie zobrazujúce mimiku postáv už takmer na nerozoznanie od reality. A vyobrazenie enviromentu vôbec nezaostáva. Death Stranding 2: On the Beach je prvá next gen hra, ktorej sa podarilo dokonale oklamať moje zmysly. V prvých okamihoch hry som si nebola istá či sa pozerám na reálne zábery alebo CGI krajinu. Kojima Production vyšperkoval Decima engin pre svoje vlastné potreby a naservíroval hráčom jeden z najkrajších a najrealistickejších digitálnych svetov aké kedy vznikli.

Krása a samota

Tieto slová mi napadajú pri prechádzkach naprieč Austráliou. Áno, svet je stále zúfalo prázdny a áno, mnohí hráči sa určite s týmto faktom ani po šiestich rokoch nevyrovnajú. Až na pár zablúdených zvieratiek (ktoré môžeme zachrániť pred dažďom a priniesť do útulku) ostáva Sam úplne sám. Iba so svojím batohom, balíkmi a plánom ako sa čo najefektívnejšie dostať cez najbližší kopec. Pri dizajne sveta vývojári presne vedeli čo robia...aby nám čo najviac uškodili. Krajina je síce prázdna, no veľmi dynamická. Ak prší, dvíhajú sa aj hladiny riek.

Sam musí často ustáť silné zemetrasenia, valiace sa skaly a vo vyšších nadmorských výškach nie sú ojedinelé ani lavíny. K tomu pripočítajte aj teplotnú inverziu vďaka ktorej som musela vo veľhorách často tápať v tak hustej hmle, že som podozrievala Kojimu z teasovania vlastného Silent Hill. Samozrejme je iba na vás ako dobre sa o Sama staráte. Na všetky prírodné vyčíňania sa ľahko pripravíte vhodne zvoleným vybavením. O to viac vás potom mrzí pohľad na Samovu pokožku spálenú od slnka alebo fialové omrzlinové prsty.

Zároveň sú ale tieto enviromentálne dynamické fičúry využívané s mierou. Hra sa "nechváli" valiacimi sa balvanmi na každom kopci ako tomu bývalo v predošlom titule. Lavínu som sa za 50 hodín zažila iba 2 razy a vždy to bol pre mňa zážitok. Aj keď v 50% smrteľný. Dokonca sa tu stretnete s takými podlosťami ako je naskriptované zemetrasenie v momente kedy zodvihnete ľahko rozbiteľný, krehký balík. V porovnaní s balíkmi, ktoré pri zlom zaobchádzaní vybuchujú je krehké cargo celkom malý problém. Zvuk výbuchu alkalických kovov, ktorý mi v kufri vozidla zničil 15 balíkov a zabil troch klokanov ma bude strašiť ešte veľmi dlho. Niektoré typy balíkov musíte udržať vo vodorovnej polohe, iné nesmiete namočiť, ďalšie sú zas citlivé na vysokú teplotu a transport zvierat si, prirodzene, žiada opatrné a promptné zaobchádzanie.

A akoby nestačila delikátnosť balíkov a nehostinný svet, treba sa pripraviť aj na strategicky a, opäť musím použiť slovo zákerne, rozmiestnené základne banditov. Ak sa vám práve nechce potkýňať na okolitých skalách alebo brodiť cez rieky, musíte si jednoducho vyhrnúť rukávy a zašpiniť si ruky. Samozrejme iba obrazne, nie doslova od krvi! Nezabúdajme, že smrť je v death stranding aj naďalej neprípustná. Mŕtve telo, s ktorým by sa pokúsila spojiť duša z Pláže by mohlo zapríčiniť voidout a zanechať po sebe obrovský kráter. Tento zásadný fakt si našťastie z hrateľnosti neberie žiadnu daň.

Ľudský nepriatelia za 6 rokov výrazne nezmúdreli. Možno sú mierne ostražitejší a ak mám byť úprimná, možno som len nebrala stealth príliš vážne. veď predsa Sam je poriadna špongia na projektily a len tak hocijaký amatérski banditi nám nepokazia deň. Pokojne si odložte batoh do najbližších kríkov a vybavte nepriateľov "rambo" štýlom. Väčšina zbraní má gumové projektily, takže nepriateľov iba zneškodnia. A že budete mať z čoho na výber! Od obyčajných útočných pušiek, brokovníc, cez granátomety, automatické turety, holografické granáty až po cesto na pizzu.  Áno, čítate správne. V Death Stranding 2 naozaj môžete po nepriateľoch hádzať cesto na pizzu. Vriabilita zbraní a equipmentu je bohatá. Inak by to ani nešlo, nakoľko sa nepriatelia neustále respawnujú a bez dostatočnej variability by hrateľnosť ľahko skĺzla do jednotvárnosti.

Madsa Mikkelsena vystriedal sympatický Talian

A tu mi dovoľte na chvíľu zastaviť a predstaviť vám muža menom Nirvana a.k.a Niel Vana (Luca Marinelli). Po vzore Madsa Mikkelsena sa tento chlapík tu a tam zjaví a vezme nás do jeho vlastného sveta. Ten sa vždy diametrálne odlišuje od "bežného" sveta Death Stranding prostredím, atmosférou a často aj fyzikálnymi zákonmi. Tieto ojedinelé výlety boli pre mňa takým príjemným spestrením, že som sa vlastne na Nielovu urputnú snahu zabiť ma ani nedokázala hnevať. A pri Neilovi nemôžem zabudnúť ani na moju druhú obľúbenú postavu. Keď som písala o Samovej samote, nebola som k vám 100% úprimná.

Samovi robí spoločnosť živá bruchomluvecká bábka, Dollman. Odhliadnuc od fenomenálneho dabingového prejavu (Fatih Akin) je Dollman aj scenáristicky výborne napísaná postava. Komentuje naše zakopnutia, pády, strety s nepriateľmi, môžeme sa s ním porozprávať o vývoji príbehu a dokonca ho môžeme vyhodiť do vzduchu a využiť ako dron. Drobné interakcie s Dollmanom ešte viac podčiarkujú Samovu ľudskosť, ktorá teraz  presakuje z herných obrazoviek omnoho hlbšie do hráčovho srdca. Počúvame jeho dýchanie, poťahovanie nosom od zimy. Cítime jeho omrzliny, popálenia od slnka a vyčerpanosť. Vlastne si ani nespomeniem, s ktorou videohernou postavou som mala hlbšie spojenie. Ešte že Sam nemôže umrieť! Dokonca ani pri strete s plážovými bytosťami (BT).

Naše obľúbené Bytosti z Pláže sa vracajú v nových dizajnoch...no hrateľne takmer nezmenené

Ako repatriant sa Sam po zabití Plážovými Bytosťami vždy vráti naspäť do tela...a zanechá za sebou poriadnu spúšť v podobe krátera. A tak ako mnohé iné potvory, aj niektoré BT sú v Austrálii ešte väčšie a smrteľnejšie. Princíp stretu s Plážovými Bytosťami ale ostáva rovnaký. Dážď je pre nás vždy zlé znamenie! Odradek (skenovacie zariadenie) nás potom upozorní na prítomnosť gazerov. No a ak nie sme dostatočne opatrní, catcher nás v najhoršom prípade môže vtiahnuť do bossfightu. Vo všeobecnosti ale stále platí, že pri takýchto stretoch hráčovi netreba výnimočne vycibrený skill.

Skôr než na náročnosti si Kojima pri bossoch zakladá na vizuálnej prezentácii. Stačí vám dostatočná príprava na každú cestu, pár krvných transfúzii, efektívne zbrane a "smrti" v Death Stranding sa viete vyhnúť. Úplným gamechangerom pre mňa bola možnosť zajať BT nepriateľa a použiť ho v inom bossfighte. K tomu ešte prihoďte nejaký ten automatický turet a potom len sledujte ako ukazovateľ zdravia klesá aj bez vašeho pričinenia. Alebo si postavte skrz krajinu cesty a nepriateľom sa úplne vyhnite.

Sam Staviteľ nezaháľa ani v Austrálii

Veď napokon, originálny koncept, ktorý značku Death Stranding najviac odlišuje od iných hier spočíva práve v kvázi multiplayerovej stavbe infraštruktúry. Váš rebrík či lano môže značne pomôcť inému hráčovi. A naopak. Staviate generátory, prístrešky, mosty, teleporty. Materiálom sa podieľate na vzniku ciest a dokonca aj koľajníc. A to všetko spolu, ako herná komunita. Spoločne meníme tvár krajiny a aj povahu hrateľnosti. Čo nám v úvode hry zabralo hodinu (a kýbeľ nervov) zvládneme s vybudovanou infraštruktúrou za 10 minút. Prakticky tu nenájdete klasické generické vedľajšie úlohy. Našťastie.

Všetko sa točí len okolo doručovania zásielok. Nikto vás priamo nenúti zbierať stratené balíky, no ak sa rozhodnete spraviť dobrý skutok, daný príjemca vás môže odmeniť doslova gamechanger equipmentom. Vo vašom inventári tak môže pristáť napríklad záložná batéria alebo rukavice, ktoré zvládnu zbierať balíky aj z vozidla. Death Strranding 2: On the Beach je jednodocho hra, kde musíte kopať o trochu dlhšie aby ste narazili na zlato. Nedá vám lacný boost adrenalínu už v úvode. Každý kopec si musíte prvýkrát krvopotne vyšľapať po vlastných.

A áno, budem sa opakovať, nie je to hra pre každého. Do môjho herného vkusu sa síce Kojima trafil 100%, no napriek tomu mi svedomie nedovolí hodnotiť hru na plný počet bodov. Zásadnejšie hrateľné inovácie, ktorými sa hra odlišuje od svojho predchodcu by som narátala na prstoch jednej ruky. A vôbec, nie som si istá či novinky ako železnica alebo mierne odlišný typ BT vôbec môžem nazvať "zásadné inovácie". Verím,že za 6 rokov mohol schopný tím Kojima Production prísť aj s väčšími zmenami.