Final Fantasy VII Rebirth - Recenzia

Bol by vôbec herný rok kompletný, ak by sa séria Final Fantasy nepripomenula aspoň oznámením? Mohutný pilier, ktorý za pomoci Resident Evilov a nespočetných The Last of Us remakov podopierajú súčasné herné kalendáre. Tento rok ale Square Enix neponúka iba povinnú Final Fantasy jazdu. Rebirth sa stáva prvým horúcim kandidátom na hru roka.

Teda, nie že by to niekoho prekvapilo. Prvý z avizovaných troch remakov pôvodnej hry sa pre mnohých fanúšikov stal splneným snom. Vývojári stavili na istotu a priame pokračovanie zbytočne neodkláňali od zaužívanej a najmä osvedčenej cesty. Naďalej prenasledujeme Sephirota a popri tom naďalej zabíjame všetko čo nám príde pod meč.

Pre noých hráčov bude naskočenie na rozbehnutý príbehový vlak bezpochyby problematické. Final Fantasy VII Rebirth ale funguje výborne aj ako samostatný celok. Najmä po hrateľnej a leveldizajnovej stránke. Novým pôsobiskom pre hráča (a teroristickú skupinu Avalanche) sa stáva rozsiahla mapa s rozmanitými regiónmi. Tu sa vám musím priznať, že spôsob akým Rebirth uchopil leveldizajn mi osobne vyhovuje omnoho viac. Viac otvorený svet dokonca vôbec neublížil ani cinematickému naratívu. Práve naopak. Predošlá hra na môj vkus až moc citeľne naťahovala lineárne sekvecnie a tým aj herný čas.

Drobné zmeny posúvajú hru bližšie k dokonalému zážitku

Tu sa ale hrateľnosť viac preklápa skôr do sandboxového žánru. Po odkrytí nového regiónu si gazdujete s questami, minihrami a aktivitami podľa vlastného uváženia. Nehovoriac o tom, že vám hneď po úvode ponúkne hra rovno 5 herných postáv. Takáto rozmanitosť, variabilita a najmä sloboda prilepí hráča k hernej stoličke omnoho rýchlejšie než tomu bolo pri poslednej hre.

Prvý región kde skupina Avalanche začína svoju púť, rozsiahle trávnaté plochy, slúžia len na akési "rozkukanie sa". Do zvyšku sveta sa Cloud musí prebojovať cez mocného hada strážiaceho bažiny. Ten sa však nepoddá tak ľahko a.....Cítite to? V Rebirthe grind posmrdkáva o trochu intenzívnejšie než by niekomu mohlo byť príjemné. Pri boos fightoch som nemala pocit, že by mali preveriť moje nadobudnuté schopnosti. Skôr ma nútili vyzbierať všetky XP a matérie v danej lokalite do posledného zrnka. V opačnom prípade totiž hrozil pomerne nedôstojný výprask.

A keď už prísť o dôstojnosť, radšej si v nastaveniach znížte náročnosť. Prístupnosť hry umožní lenivším hráčom zjednodušiť a čiastočne zautomatizovať súbojový systém. Nie že by bolo nevyhnutne treba. Veď napokon, nie sme v dark souls! Bohužiaľ. Samotný boj pre mňa aj naďalej ostáva málo precízny. Bojisko je neprehľadné, vyhýbanie a odrážanie útukov som radšej vzdala. Čo nejde silou, ide rozumom. V tomto prípade matériou. A ak ste náhodou zabudli, hovorím o tých farebných guľôčkach, ktoré vám po dosadení do equipmentu poskytnú špeciálne elementálne schopnosti.

Stará dobrá hrateľnosť a súbojový systém

Popri real-time súboji je teda strategické využívanie matérií rovnako dôležité (ak nie dôležitejšie). Pri silnejších nepriateľoch by ste bez analýzy slabých miest protivníkov ďaleko nezašli. Potom už stačí len čo najefektívnejšie rozložiť matérie medzi hrateľné postavy. Nehovorím však o žiadnych plne prispôsobiteľných buildoch. Každý bojovník má, odhliadnuc od matérií, svoj vlasný, nemenný štýl boja a zbraní. Útoky dokážete kombinovať s inými postavami, nahromadenú energiu premeniť na ultimátne útoky (limit) a dokonca vyvolať mocné elementálne entity. Skrátka iskry, ohneň, akcia a parádne animácie! Koniec-koncov som teda so súbojovým systémom bola nadmieru spokojná.

Nie všetko je ale o krvi a kopancoch. Rebirth, viac ako jeho predchodca, dbá na to aby sa vyhol jednotvárnosti. Regióny sú pretkané najrôznejšími aktivitami a minihrami. V jednej chvíli potíte krv na bojisku, o pár minút už zháňate roztomilé koaly do ohrady. Hodiny presedíte pri kartovej hre Queen's Blood, prípadne čas zabíjate ťukaním do klavíra. Interagujete s postavami a budujete vzťahy. Rozmanitosť hrateľnosti je implementovaná ako do sveta, tak aj do hlavnej dejovej linky. Pri Final Fantasy VII Rebirth som zažila vzácny pocit, kedy som sa pred zapnutím hry  tešila na to čo si pre mňa vývojari opäť pripravili. O vizuálnych vnemoch ani nehovorím!

Obrovskému detailnému svetu grafika novej generácie nesmierne svedčí

Ochutnávku FF novej generácie sme síce dostali už pri Yuffinom DLC, to sme ale netušili ako dokážu vývojári vyšperkovať grafiku do dokonalosti. Teda...takmer. Na väčšiu vzdialenosť občas vystrelí neskoro načítaná textúra, všetko ale vykompenzuje rozmanitý a detailný svet. Áno, semi-open world je na môj vkus priveľmi členitý a ťažšie prístupný. Zavadzajúce budovy, skaliská a zákutia by mi ako žene bez zmyslu pre orientáciu narobili v každej inej hre poriadne vrásky na čele. FFVIIR ale tento problém rieši naozaj efektívne - originálnymi dopravnými prostriedkami. Od bugín cez dvojkolky v meste až po prerastené sliepky, takzvaných Čokobo. A tu, snáď po stý raz, opäť vyzdvihujem rozmanitosť ktorou hra disponuje.

Dokonca, nie je Čokobo ako Čokobo. V skalnatých regiónoch sa operence za pomoci silných pazúrov dokážu vyškriabať po vertikálnych plochách. Ostrovné oblasti si zas môžeme poozbzerať z vtáčej perspektívy na chrbtoch lietajúcich Čokobov. Už veľmi dávno som sa netešila z tak prepracovanej hernej komplexnosti  a radosti z hrania ako práve tu. Final Fantasy VII: Rebirth je jednoducho vynikajúco vyvážená jazda. Ak k tomu prirátame epické cutscény s animáciou na filmovej úrovni, získame herný zážitok, ktorý by mal byť povinnosťou nie len pre skalných fanúšikov série.