The Dark Pictures Anthology: Little Hope - Recenzia

Píše sa rok 2019 a tvorcovia úspešnej PlayStation exkluzivity Until Dawn rozbiehajú ambicióznu hororovú sériu – The Dark Pictures Anthology. Po vlažne prijatom Man of Medan prichádza druhý standalone diel len po niečo vyše ročnej prestávke. Mali vyvojári dostatok času na „vyšperkovanie“ a priblíženie sa kvalite svojho prvého interaktívneho počinu (Until Dawn), alebo naopak, úroveň antológie upadla?

Po otvorenom oceáne z Man of Medan vás tento raz hra vezme do opusteného amerického mestečka Little Hope. V ňom po nešťastnej autonehode ostanú uviaznutí piati členovia školskej exkurzie. Učitelia John a Angela, čerstvo zamilovaný párik študentov Taylor s Danielom a ich spolužiak Andrew.  Osudy tejto pätice postáv budú závisieť od vašich rozhodnutí a šikovnosti v QTE momentoch.

Postavám chýba hĺbka

Rada by som vám pre priblíženie deja postavy charakterizovala kľúčovými vlastnosťami, no na tento bod zrejme pri vývoji zabudli aj samotní tvorcovia hry. Vo výsledku tak dostávame pomerne plytké hrateľné postavy, s ktorými si len veľmi ťažko vytvoríte citovú väzbu. Na búrlivé emócie aké nás sprevádzali pri Until Dawn tak radšej vopred zabudnite.

Vaším hlavným cieľom bude jednoducho uniknúť z nehostinných útrob mŕtveho mesta Little Hope. To vás ale len tak nepustí, nie bez toho, aby ste najprv vyriešili záhadu, ktorá sužuje mestečko už po celé stáročia. To, že Little Hope nie je obyčajné mesto zistíte prakticky ihneď po havárii vášho autobusu. Nepreniknuteľná hmla, monštrá a ostatné paranormálne javy na seba nenechajú dlho čakať.

Klasická Supermassive hrateľnosť a množstvo QTE

Novým hráčom zrejme chvíľu potrvá, kým sa adaptujú na mierne kostrbatú hrateľnosť z tretej osoby a fixné kamery v stiesnených priestoroch. Ak však patríte k verným fanúšikom Supermassive Games, po hrateľnej stránke na vás nečaká nič nové. V hre sa už klasicky striedajú sekvencie, kde s postavami preskúmavate okolie, akčné sekvencie s QTE a cinematické scény s rozhodnutiami, ktoré ovplyvnia ďalší vývoj hry.

Dôkladné preskúmavanie lokalít sa vám skutočne oplatí, dokonca aj napriek nezaujímavým, temným exteriérom a interiérom. Okrem vodítok na rozuzlenie záhady totiž nachádzate aj pohľadnice odhaľujúce črepiny možnej budúcnosti. Popri tom musíte mať stále na pamäti najmä to, že hra je striktne lineárna. Ak teda omylom spustíte cutscénu, na všetky collectibles z predošlej lokality môžete zabudnúť.

Tak ako v každej interaktívnej hre, aj tu ostávajú neodmysliteľnou súčasťou hrateľnosti QTE momenty. V tomto prípade vás ale celkom nepochopiteľne hra na každý quick time event vopred pripraví indikátorom interakcie, čím podľa môjho skromného názoru zabíja celú podstatu QTE. Ešte aj teraz, po 5 rokoch mi na čelo vyskočí studený pot, keď si predstavím ako som v Until Dawn utekala pred Wendigom. Akčné sekvencie v Little Hope však zvládnete bez zvýšeného tepu.

Absentujúca dynamika vzťahov aj gradácia deja

Odhliadnuc od všetkých chybičiek krásy v gameplayi pre mňa najväčšie sklamanie predstavoval príbeh. Nechápte ma zle, samotnému námetu či záverečnému rozuzleniu nechýbala myšlienka a originalita. Neodpustiteľná ale pre mňa bola absencia dynamiky vzťahov. Prakticky jediná vec, na ktorú majú vaše rozhodnutia vplyv je grafické znázornenie vývoja vzťahov v menu. V hre akékoľvek zmeny vzťahov vôbec nepostrehnete.

Ešte horšie som znášala niekedy až groteskné reakcie postáv. V jednom momente Taylor takmer umrie rukou, alebo skôr jazykom nahnitého levitujúceho monštra, okamih neskôr sa už postavy opäť správajú ako spokojná rodina na dovolenke. Človeku je až ľúto všetkých financií naliatych do mo-capu, drahých hercov a krásneho grafického spracovania, keď aj kreslené postavy v Life is Strange disponovali uveriteľnejšími emóciámi.

Ďalšou nezvládnutou vecou, tak dôležitou pri interaktívnych hrách s dôrazom na príbeh, je gradácia deja. Približne 5 hodinová hra sa nesie v jednotvárnej tónine miernej napätosti, pri ktorej len čakáte na to, kedy sa začnú diať zásadnejšie zvraty. Tie ale vôbec nenastanú a koniec tak prichádza v Little Hope nečakanejšie ako blesk z jasného neba.

Po všetkej kritike ale nakoniec musím pochváliť multiplayer mód „Don’t play alone“. Ten vám umožňuje herný zážitok zdieľať s jedným kamarátom online, alebo v klasickom gaučovom „pass and play“ režime pre max 5 ľudí. Raz darmo, v dobrej spoločnosti kamarátov a kamarátok sa nad inak priemernou hrou oči prižmúria oveľa jednoduchšie.