A Plague Tale: Requiem - Recenzia

Len málo nezávislých hier dokázalo zarezonovať u hráčov tak jedinečnou atmosférou a autenticitou ako A Plague Tale: Innocence. Po skvelých ohlasoch recenzentov ako aj užívateľov nikoho neprekvapilo, keď sa francúzski vývojári rozhodli rozšíriť svoju „potkaniu sériu“. Pokračovanie nesúce podtitul Requiem však na rozdiel od  predchodcu stráca taktický moment prekvapenia novej IP.

Od návratu Amicie, Huga a armády potkanov tento raz očakávame istú dávku „hernej vyspelosti“, inovácií a v neposlednom rade rovnako silný príbehový zážitok ako pred troma rokmi. Podarilo sa A Plague Tale: Requiem naplniť vysoké očakávania a prekonať svojho predchodcu?

Nový A Plague Tale v porovnaní s prvou hrou jednoznačne pokročil po príbehovej stránke. Vývojári sú o poznanie smelší. Celú problematiku okolo La Maculy ( Hugovej choroby) ešte viac prehlbujú a prepletajú s tajným alchymistickým rádom. Neboja sa ani drastických výjavov, brutálneho zabíjania či celkovo temnej atmosféry. Nič zvláštne poviete si. V kontraste s dvoma detskými hrdinami vami ale takéto momenty otrasú o niečo viac než v iných hrách.

Odľahčené situácie ako napríklad hľadanie stratenej kozičky, aktivity na jarmokoch či preteky zakvitnutou lúkou zas ešte viac posilnia vašu empatiu a spojenie s ústrednými postavami. Namiesto prvoplánového emocionálneho vydierania tak tvorcovia stavili skôr na postupné budovanie vzťahov s hernými hrdinami. Po celý čas predvídavo tušíme, že finále nás emočne šetriť nebude. Po pätnástich náročných aj príjemných hodinách je však na nejaké to odosobnenie od dobre napísaných sympatických postáv prineskoro.

Amicia a Hugo si prirodzene väčšinu svetla reflektorov kradnú pre seba. Za zmienku ale určite stoja aj pomerne výrazné vedľajšie postavy ako napríklad pirátka Sofia či bojovník Arnaud. Takéto posily popri príbehovom aspekte zohrávajú dôležitú úlohu aj v hrateľnosti (k tomu sa ale vrátime neskôr).

Kde Innocence končí, A Plague Tale: Requiem začína...

Úzka nadväznosť a spätosť s prvým dielom určite vysiela nepriaznivé signály pre nových hráčov. Pokiaľ ale patríte k tým čo sa v Requiem so sériou stretávajú prvý raz, ubezpečujem vás, že v otázke Hugovej choroby či alchymistického rádu sme všetci na rovnakej lodi. Nakoľko predošlý diel nezodpovedal takmer žiadne zásadné otázky ohľadne Hugovej schopnosti ovládať potkanov, aj nováčikovia sa dokážu v príbehu pomerne rýchlo zorientovať.

Dvojica súrodencov spolu s matkou a alchymistickým učňom Lucasom pokračujú v náročnom hľadaní lieku proti záhadnej chorobe najmladšieho člena výpravy. Už samotná loď v titulnej stránke napovedá, že nás v porovnaní s Innocence hra zavedie na omnoho rozmanitejšie miesta. Upgradom neprešli iba celé lokality ale aj jednotlivé arény.

Po novom bojujeme na väčších priestranstvách a pomoc hľadáme aj v enviromente. K už familiárne známemu praku pribudla na Amiicin chrbát aj kuša. Po radikálnej smrtiacej zbrani (s veľmi obmedzenou muníciou) som osobne siahala iba vo vyhrotených situáciách. Veď napokon, enemákov viete efektívne potrápiť aj za pomoci starého dobrého praku.

Alfou aj Omegou hrateľnosti naďalej ostáva oheň – rovnako efektívny voči ľuďom aj voči potkanom. Či už chcete oheň založiť alebo naopak zahasiť, vo vreckách máte hneď niekoľko druhov munície, ktorá vám pomôže. Ignifer a Extinguis jednoducho zapália, prípadne zahasia oheň. Na druhej strane Odoris a Tér disponujú iba dočasnými účinkami.

Prvé zo zmienených skúseným hráčom nemusím predstavovať. Zlatastá hornina dočasne naláka potkany na vami zvolené miesto. Tér má zas v kombinácii s ohňom až explozívne účinky. Okrem toho má Amícia v rukáve aj síce jednorazové, no efektívne spôsoby záchrany v kritických momentoch. Bezprostredný kontakt s nepriateľom už viac nemusí znamenať koniec, pokiaľ máte v inventári jednu dýku navyše. Otravné krysy zas na poslednú chvíľu zaženiete zapáleným pyritom.

Variabilita boja oproti predošlému dielu značne pokročila

Kombinácií a priestoru na experimentovanie máte teda dostatok. Kvitujem viditeľnú snahu tvorcov o rozmanitosť a variabilitu boja. Každá lokalita si žiada osobitý prístup a spôsoby riešenia. V jednej vás nemôžu zbadať, v iných máte k dispozícií na pomoc bojovníka Arnauda. Sofia zas dokáže šikovne upútať pozornosť nepriateľov. Dôležitú premennú samozrejme naďalej zohráva absencia a prítomnosť potkanov na bojisku.

Vo výsledku však máme česť s rovnako hlúpou a pasívnou nepriateľskou AI ako v APT: Innocence. Nepriatelia skrátka pochodujú v určených trasách, stoja na mieste a čakajú na smrť. Requiem si bez debaty zaslúži kredit za všetky novinky v hrateľnosti a do detailov prepracované krásne lokality. Osobne som ale mala z hrania pocit, akoby sa tvorcovia s inováciami stratili v bludnom kruhu a nedokázali prísť s ničím zásadnejším.

Inak povedané, výraznejší posun oproti Innocence pre mňa nenastal. Vzhľadom k celkovej kvalite hry som ale ochotná s pokojným svedomím tento nedostatok hodiť na „ťažký údel sequelov úspešných hier“. Aspoň, že potkani si poriadne vstúpili do svedomia. Popri progrese Hugovej choroby rastie aj ich počet a sila. Gigantické húfy dokážu dokonca zrovnať so zemou celé mestá. Vďaka tomu vás neminie ani klasický „akčný uncharted únikový beh“.

Štýl hrania dokážete do značnej miery prispôsobiť vášmu vkusu

A keď už sme pri akčných sekvenciách, netreba opomenúť ani dobré vybalansovanie hry. Po náročných častiach vás hra odmení pohodovými prechádzkovými sekvenciami. Prípadne po náročných arénach „oddychujete“ pri logických enviromentálnych puzzle.

S Amiciou si ale dokážete do značnej miery prispôsobiť štýl hrania aj v konkrétnych arénach. Na základe toho odomykáte pasívne skilly v troch odvetviach – alchýmii, agresivite a stealthe. Roztomilý pomocník Hugo dokáže dokonca po novom za pomoci siete potkanov oskenovať prostredie a označiť nepriateľov. Pri zakrádaní sa táto nenápadná fičúra stáva doslova game changerom.

Plague Tale síce po príbehovej a grafickej stránke dospel. Hrateľnosťou však ostáva v nedokonalej a trochu kostrbatej rovine indie hier. Čo je najdôležitejšie, hra vo mne vyvolala rovnako silné pocity ako A Plague Tale: Innocence. Absentujúci výraznejší posun voči svojmu predchodcovi mi teda zážitok z hry v žiadnom prípade nepokazil.