Dishonored 2 - Recenzia

Dishonored 2 je jednoznačný ašpirant na hru roka. Nie tak celkom pre príbeh, alebo inovácie, ale pre skvelú hrateľnosť, ktorú od jednotky posunul ešte vyššie. A už v roku 2012 nstavila jednotka vysokú latku, skvelý gameplay, storytelling a umelecký štýl, vražedná kombinácia od relatívne nového štúdia Arcane. Ak ste Dishonored 1 ešte nehrali, jednoznačne odporúčam, zoženiete ju za menej ako desať dolárov.

Dvojka je samozrejme znova o niečom inom. Milujem stealth hry a tiež hry, ktoré mi dávajú voľnosť v tom, ako hru hrať. Milujem improvizáciu, priestorové myslenie a „odrbávanie“ umelej inteligencie, s ktorou sa cítim ako na pieskovisku. Presne tak by sa dal popísať Dishonored 2 – lineárny a predsa otvorený sandbox. A už od úvodu hry vám dá na výber dôležité rozhodnutie, vďaka ktorému si hru zahráte minimálne dva krát.

V Dishonored 2 sa vracia nie len hrdina jednotky, Corvo Attano, ale tento krát je hrateľnou postavou aj kráľovná a dcéra Emily Kaldwin. Už v úvode hry budete mať na výber, za koho si prejdete príbehom a koho schopnosti vás budú sprevádzať. Alebo viete čo? Schopnosti nemusíte vôbec prijať, hru totiž môžete prejsť skutočne ako smrteľník bez mágie. Aj keď pravdu povediac, práve vďaka schopnostiam si hra udržiava úroveň zábavy a originality. Každý z hrdinov má alternatívu k schopnosti toho druhého, napríklad krátky skok „Blink“ ktorým sa Corvo preslávil v jednotke u Emily nájdete alternatívne ako „Reach.“ Schopnosť prevteliť sa do krysy u Corva zase nahradila u Emily schopnosť chodiť ako tieň.

Schopností je tu skutočne požehnane, pre tých ktorí chcú zabíjať, aj pre tých mierumilovných. Hru môžete znova prejsť úplne bez zabitia a zabiť nemusíte ani hlavných bossov. Na každého z nich môžete „vymyslieť“ nejaký fígeľ, ktorým ich zneškodníte bez vraždenia. V jednej misii môžete dokonca oklamať hlavný cieľ priamou konfrontáciou. Do honosnej vily plnej robotických vojakov sa zase môžete dostať bez toho, aby vôbec o tom niekto vedel, ani sám majiteľ domu.

Výborná schopnosť Emily je napríklad Domino Link, ktorým „prepojíte“ svoje ciele, napríklad stráže a všetko čo sa stane jednému, sa stane aj ostatným. Uspíte jedného, k zemi padnú aj ostatní prepojení. Corvo znova tak ako v jednotke dokáže spomaliť čas, či zoslať húf potkanov. Dishonored 2 sa polepšil aj čo sa výbavy týka. Okrem štandardných a uspávacích šípok do kuše sú tu šípky, vďaka ktorým cieľ proste utečie a zabudne. Nájdete tu aj niekoľko typov mín, ktoré môžu znova omračovať, aj usmrcovať. Tak ako pre herný štýl, aj pri výbave a zbraniach platí že existuje alternatíva pre zabíjanie, aj pre omráčenie.

Príbeh sa potom ukončí podľa toho, ako ste hru hrali. V Dunwalle sa vďaka vašim mŕtvolám premnožia krysy a v novom meste Karnaca sa zase zväčšia roje smrtiacich múch. V Karnace sa mimochodom odohráva drvivá väčšina hry. Nové prevažne rybárske mesto vám ukáže svoje krásy aj neresti v niekoľkých štvrtiach, ktorými budete v samostatných misiách putovať. Bohužiaľ sa medzi štvrťami nedá spätne cestovať, čo je asi najväčší hriech Dishonored 2. Pri takom množstve zberateľských predmetov by to snáď v takejto hre mala byť samozrejmosť.

Emily sa do Karnacy vydá po tom, čo ju z trónu v Dunwalle zosadila teta Delilah ktorá nadobudla podobné schopnosti ako Corvo (alebo Emily, ak budete chcieť). V Karnace budete hľadať všetkých, ktorí s Delilah spolupracovali na tomto spiknutí a pekne všetkých postupne odstránite (alebo nie, je to na vás). Príbeh je vlastne striktne lineárny, máte však totálnu voľnosť v tom, ako jednotlivé misie prechádzate a koľko výsledného chaosu napáchate. Napokon po každej misii prehľadne uvidíte, ako sa vám darilo, koľko ľudí vás spozorovalo a koľko z množstva skrytých predmetov ste našli.

Do hry sa vracia aj srdce, napovie vám, kde sa nachádzajú skryté runy a kúzelné kosti. Runy sa ťažko hľadajú a je ich v hre málo, za to riziko však stoja, odomknete si nimi množstvo schopností. Kosti zase predstavujú pasívne skilly, niektoré pozitívne, tie zakliate zase aj negatívne. Priestor na vývoj postavy tu je dostatočný, znovu však zamrzí že sa nemôžete vrátiť do predchádzajúcich oblastí a nájsť tak chýbajúce runy. Počas mojej kampane som stihol odomknúť len asi 30% schopností.

Inak samotné hranie, to vám je priatelia jedna veľká parádička. Dizajn levelov, ulíc, bytov a vlastne všetkých priestorov je geniálne stavaný na akúkoľvek taktiku, aká vás len napadne. Nepriateľov môžete proste nalákať hodením predmetov, úplne ich obísť, alebo si môžete nájsť skratku, ktorou sa im vyhnete úplne. Alebo ich proste parádne rozsekať špičkovými animáciami zabitia. Až mi je ľúto, že som prvé hranie nedal ako vraj a snažil som sa to prejsť bez zabitia. Aktívne som vyhľadával vyvýšené plošinky, otvorené okná, skryté kľúče a listy, ktoré mi pri stealth postupne veľmi pomohli. Ak nie ste zvyknutí čítať listy a knihy v hre, tu by ste to mali robiť, nápoveda je na každom rohu!

Nikdy som sa v hre nezasekol. Všetko vyžadovalo buď moju trpezlivosť, alebo trochu taktického myslenia. Nachádzal som tajné elektrické obvody, šachty, miesta kde by vás v iných hrách vôbec nenapadlo ani pozrieť. Za dizajn levelov a tie nespočetné možnosti, ako hru hrať, klobúk dole. Toto je perfektne vytvorené dielo, pieskovisko pre hráčov, ktorí chcú byť pri hraní sami sebou a nechcú sa voziť po koľajničkách v koridorových leveloch. Presne takého hry milujeme najviac.

Vychváliť musím znovu aj umelecký štýl a atmosféru sveta. Ako Karnaca tak aj Dunwall žijú svojim životom, na uliciach stretnete domácich pri bežnej práci a svet žije aj vďaka početným rozhovorom. Mäsiari porcujú ryby priamo na uliciach, krv steká po chodníkoch až do mora, zo stoky sa prúdom nesie hnus, rybári sa rozprávajú o zákazkách a strážnici spomínajú svoje deti, ku ktorým sa chcú čoskoro vrátiť. Ak sa chvíľu započúvate do sveta, do spevu na uliciach, do dialógov medzi NPC, prezriete si nádherné umelecké maľby na stenách, úplne sa do sveta Dishonored 2 vžijete. Dokonca som mal pocit, že každé NPC si žije svojim životom a má vlastné súkromie. Možno aj preto som sa rozhodol ich nezabíjať. Ozaj, už aj Emily a Corvo sú plne dabovaní, komentujú priebežne situáciu a celé hranie pôsobí ešte o niečo živšie.

Grafika je parádna, efekty skutočne výborné a oceňujem aj pokusy o akýsi prevrat v herných mechanikách. Za najväčšie prekvapenie považujem level, kde sa v honosnom sídle môžete kedykoľvek premiestniť v čase, zo súčasnosti do minulosti a vidieť tak, ako sídlo vyzeralo v časoch najväčšej slávy. Technicky je to neuveriteľne náročná vec, však framerate dostal poriadne zabrať. PC verzia zvykla v týchto momentoch spadnúť zo 60 až na 40fps, PS4 verzia bola na tom samozrejme horšie. Často na konzole bolo cítiť spadnutie FPS niekde k 25 pri každej väčšej scéne. Spomínaný náhľad do minulosti sa prejavil prepadom až k 20fps.

Celkovo ide pri Dishonored 2 o nezabudnuteľný herný zážitok. Môžete to hrať ako len chcete, môžete zabíjať, môžete ľudí ušetriť, môžete všetkých oklamať, hrať s mágiou alebo bez nej, za ženu aj za muža. Toľko možností, čo vám Dishonored 2 zhruba v 12-15 hodinovej kampani ponúkne inde budete hľadať márne. Špičkový level dizajn, premakané herné mechaniky, nádherný a živý svet ktorý má pozadie a podstatu dopĺňa už len okrajovo slabší príbeh, ktorý vlastne len skopírovali z jednotky.